Láska má mnoho podôb. Existuje láska rodičovská, medzi priateľmi, láska k zvieratám, k prírode či k veciam, no a v neposlednom rade láska medzi dvomi ľuďmi, láska, ktorá občas bolí najviac zo všetkých. Priateľstvo. Život bez priateľa je ako smrť bez svedka. Predstavte si , že by ste mali umierať bez svedka, nemali by ste pri sebe človeka, ktorý by vás chytil za ruku, ktorému by ste mohli pošepkať svoje posledné slová, venovať posledný pohľad a výdych, boli by ste jednoducho opustený, zabudnutý a nikým nepochopený. Presne taký je život bez priateľov. Človek potrebuje mať pri sebe ľudí, ktorým môže povedať čokoľvek, ktorí ho podržia v každej situácii, povedia mu čo robí zle a pomôžu mu zmeniť sa, tešia sa s ním z maličkostí, vypočujú jeho trápenia aj radosti a prežívajú s ním chvíle pekné i tie nepekné. Priateľov si môžeme vybrať, a preto by sem si za priateľov mali voliť ľudí, ktorí za to naozaj stoja. Ja mám v živote veľké šťastie, pretože mám dosť priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť a ktorí ma takmer nikdy nesklamali. A aj touto cestou by som sa im chcela poďakovať za všetko čo pre mňa robia a chcela by som im dať najavo, že pre mňa naozaj veľa znamenajú..
Rodičovská láska je už niečo iné. Rodinu si nikto nevyberá. Musíme v nej žiť aj keď sa nám to mnoho krát nepáči. Poznám prípady, kedy dieťa ľúbilo svojich rodičov aj napriek tomu, že mu ubližovali, ale aj naopak. Je aj mnoho takých rodičov, ktorí ľúbia svoje deti aj napriek tomu, že ich neľútostne opustia a dajú sa na zlé cesty, za čo ja považujem drogovú, či alkoholovú závislosť a ich rodičia ich aj napriek tomuto vštkému čakajú s otvorenou náručou plnou lásky. Áno, láska rodičov je nekonečná, no aj láska niektorých detí je nekonečná. Ja som materinskú lásku nemala možnosť zažiť. Keď som mala štyri roky umrela mi mamina na rakovinu. O rok na to sa ocino oženil s Veronikou, mojou nevlastnou maminou. Mala nás rada, starala sa o nás, prala nám, žehlila a všetko okolo toho. No napriek tomu všetkému, nikdy nás nemala rada ako vlastné dcéry. Ja jej to nezazlievam, veď ani nemôžem, ale nemôžem ani povedať, že by mi pravá materinská láska nikdy nechýbala. Áno, vychovávala nás ako vlastné aj sa o nás starala ako o vlastné, ale nikdy nám nedokázala dať lásku takú, akú dáva svojej vlastnej dcére. Občas na ňu žiarlim, priznám sa, no inak to nejde. A aj vďaka tomuto obdivujem deti, ktoré dokázali vyrastať bez oboch rodičov a vydržali na tomto svete plnom nenávisti a bolesti. Vyrastať bez rodičov je ťažké a preto všetci, ktorí majú možnosť vyrastať s oboma vlastnými rodičmi, by si ich mali vážiť a byť vďační za to že ich majú. Aj ja som vďačná, za to že mám tích svojich. Mám vás rada..
A nakoniec, láska medzi dvomi ľuďmi, láska medzi chlapcom a dievčaťom, medzi mužom a ženou. Láska ktorá v nás dozrieva pomaly a na povrch vypláva až neskôr. Láska podľa môjho názoru najkrajšjia aká existuje. Vzťah dvoch ľudí, založený na dôvere a porozumení. Vzťah kde sa dvaja môžu navzájom na seba spoľahnúť v dobrom i v zlom, v chorobe i v zdraví, v šťastí i nešťastí, v bohatstve i chudobe. Pomáhajú si celý život až do smrti. Je to krásna predstava až neuveriteľná a takmer nemožná, pretože táto láska dokáže aj bolieť najviac zo všetkých. Dokáže uštedriť taký úder pod pás vo chvíli keď to najmenej čakáme, že človeka zlomí vo dvoje a nechá ho tam ležať a utápať sa vo vlastnom žiali. No aj napriek tejto bolesti..aj napriek tomu si myslím, že sa oplatí znovu vstať, znovu vstať kôli láske rodičovskej a láske priateľov a dúfať že z bolesti ktorú cítime po rokoch neostane nič a že prázde miesto, ktoré ostalo po človeku, ktorého sme milovali sa zaplní láskou k inému človeku, ktorý si to naozaj zaslúži..
Áno, oplatí sa žiť pre lásku, s láskou..lásku dať a lásku brať, pretože láska je to, čo z nás robí ľudí a aj napriek tomu, že dokáže neuveriteľne bolieť, láska je to najkrajšie, čo nám Boh mohol dať..
